Bezodná noc. Po chrbte mi behajú zimomriavky a ja bežím mestom o sto šesto. Počul som ako niečo v kroví zašuchotalo a v parku sa zase niečo mihlo. Možno utekám pred svojou vlastnou paranojou. Možno sú to len zombies. Neviem čo je horiše. Tak si vyberám svoju cestu, ale neviem kadiaľ mám ísť. Trošku som sa stratil. Odbočím do uličky, nad ktorou je hrdzavá značka zákaz vjazdu. Zašiel som za roh a vybral mikroténový sáčok. Nosím v ňom lieky proti takým stavom. V poslednej chvíli, keď moje srdce prestalo nachvíľu biť, som prehĺtol jednu z nich. Skrz krk my prešiel do žíl život. Chytil som nový dych. Adrenalín prúdi v krvi. Zrazu sa zatiahlo a ja vidím blesk jak pretal mraky. Bežím ďalej mestom a vidím len svoj odraz v kalužiach. Aj tak viem, že tu dnes večer niesom náhodne. Kto vie o tom niečo viac ako ja, tak hlasno mlčí. Potichu ma núti nesmelo do deja vkročiť. Márne sa pokúšam nájsť miesto, kde môžem ostať bezpečne skrytý v tme. Cítim, že je to tesne za mnou, že ma to položí. Z telefónnej búdky počuť zvoniť telefón. Volajúci položil, pretože volaný účastník nie je dostupný. Trvalo nedostupný a hluchý je aj môj mobil. Signál žiaden. Od zlosti ho hádžem o zem. Na mesto padla jemná hmla. Vravia tomu aj teplotná inverzia. Zastavujem na konci sveta, na konci ulice pri popolniciach s recyklačným odpadom. Predýchavám a vypľúvam hlieny spolu s krvou na chodník, po ktorom denne kráčajú stovky mešťanov. Ulice sú po nociach ľudoprázdne. Spoza stien domov znejú vzlyky, stony a modlitby. A za múrmi herní sa opäť točí a besní. Je to každodenný obraz odrazu mesta hriechu presne toho ako od Franka Millera.
Kričím: "Nechajte ma ísť, musím preč!", ale tie prízraky nie a nie sa stratiť. Mám pocit, že ma obkľúčili. Sú všade. V predu, aj v zadu a idú aj z bočných uličiek. Hmla je čoraz hustejšia a ja som si pripadal ako gondolier, ktorý sa plaví po Benádkach. Aj keď v uliciach je hmlisto, tak v hlave mám jasno. A je mi jasné, že pod lampou je najväčšia tma. Dnes v noci to platí stonásobne. Hmla, hmla a nič len hmla. Je taká veľká, že si musím dávať pozor aby som nenarazil do jednej z tých pouličných lámp. Bežím z očami uprenými na nohy. Prišli zase na mňa tie stavy. Zvuky a obrazy. Sú tak neskutočne skutočné, že neviem či je to len vidina alebo krutá realita. Potrebujem ďalšiu dávku svojích vitamínov. Šahám do vrecka a vyberám sáčok. Otváram teglik tabletiek a obraciam ho celý do seba. Už nebežím. Nevládzem. Potácam sa ulicou. Mám závrat. Za ním ďalší, silnejší a za ním ďalší a ďalší. Asi som to trošku prehnal z vitamínmi. Prišlo mi nevoľno a posledná vec, na ktorú si pamätám je ako som hodil šabľu a ako mi chodník dal facku.
PRIHLÁS SA