III.
V chráme božom
Bol som v chráme božom a počul som, že čo sa smie a čo zas nie. Hneď som bol o niečo múdrejší. Vypočul som si pár božích právd, poloprávd, lží a klamstiev od nášho ctihodného pána farára. Stretol som tam veľa ľudí. Známych aj neznámych. Priateľských, aj tých menej priateľských. Sympatických, aj tých menej. Videl som tam všetky svoje bývalé a budúce. Dav ľudí. Farár. Orgán. Čudný dym. Kazateľnica. Ja, moje druhé ja a moje bytie. Môj iPhone, iPod a slúchadlá v ušiach, v ktorých mi hraje iConcerts. Práve hrali Jamiroquai a niekto zozadu do mňa stále štuchal a vravel aby som to vypol. Ignoroval som to.
Je mi chladno. Dával som si spomienky z leta, aby som sa aspoň takto zahrial v tej treskúcej zime. V tej chvíli by som dal všetko za to, aby som si vzal priamo z pekla, kúsok tepla. Spomenul som si na jednu vtipnú spomienku a začal som sa smiať. Leto. Bar. Poker. V reprákoch hralo FUN-ko. Bol som vo vyberanej spoločnosti. Sám inteligent a intelektuál. Niekto navýšil a ja som zložil svoje karty. V rádiu fičala nejaká súťaž zo Sajfom. Toho typa moc nemusím, mi príde trochu teplý.
"Môžete vyhrať super, ultra, mega, giga, terra MacBook značky....." na to jeden kamoš-intelektuál zasušil.
"Mech čeho možem vyhrac?" reakcia baru bola jasná. Od tej chvíle sme si na ňom udrbávali a udrbávame si dodnes. Nie som žiaden intelektuál, aj keď trochu intelektu mám. Ospravedlňujem sa. Máličko som sa stratil v riadkoch a odbočil od kostolných záležitostí. Občas meliem z cesty, ale v hlave nemám nasrate.
Stál som v tom dave. Smial som sa. Mal som všetko a všetkých v paži a bolo mi dobre. Hudba hrala stále nahlas.
PRIHLÁS SA