Prológ
Asi som už starý na túto hru. Pália ma spomienky na tú krásu čo nechodí po horách. Krása je v malomestských uličkách. V prízemných barakoch, v ktorých sa každodenne odohrávajú príbehy dnešnej doby. Príbehy, ktoré píše sám život. Na nemennej scenérii sú stále iné scénky. Menia sa len herci, ale sú si podobný.
Je tu jedna stará miestnosť a ja v nej práve píšem tieto riadky. Vôkol mňa fľašky piva, prázdne hárky, pero a papier, na ktorý čmáram tieto žvásty. Hádžem do seba posledný a idem na to.
I.
Vlado z Las Vegas
Vlado to bol típek, ktorý keď bol na bare tak barman musel byť presný. Rozprával rýchlo ako o život. O živote, práci, snoch, o stávkovaní, o ženských zadkoch a prebdených nociach na Malibu pláži v LA. A keď rozprával tie príbehy, videl si v jeho očiach ako ich žije ešte raz. Bol krupiérom v kasíne Zlatý Drak. Robil triky s kartami, by si nepochyboval o tom že vyhral majland. Neskôr prehral majetok. A prepil život. Tomu hlupákovi sa skutočne páčil život.
Neskôr vstal ako Fénix z popola. Už to nebola až taká Sodoma-Gomora. Dostal prácu u jedného tipa. Robil striptéra v lacnom bare. Chodil od ženy k žene. Niekedy aj od chlapa k chlapovi. Chápeš, časy boli naozaj ťažké.
A dnes má ženu a tri deti. Chodí s nimi stanovať a chytať ryby. Chodí po krčmách a opíja sa do nemoty. Je znechutený svojím životom, aj sebou samým, ale žeby ho to trápilo tak to zase nie.
II.
Maroško to nemal ľahké...
Rád spomínam na staré časy. Na staré, niekedy aj na tie staršie. Bolo to obdobie kedy som bol pristarý na dreveného káčera, ktorého som ťahal po dvore, ale primladý na drogy, sex a alkohol.
Mal som asi trinásť rokov a ťahal siedmy ročník na základke. Mama bola pedagogička a učila v tej istej škole. Ani si nemôžete predstaviť aké som to mal ťažké. Jedného slnečného dňa som si vykračoval do školy. Deň ako každý iný. Možno ešte ľahší ako ostatné. Bola práve streda a v stredu sme mávali najľahšie hodiny. Všetci sme sa tešili na poslednú hodinu, lebo na telesnej sme hrávali futbal a ten každý miloval. Pri futbale som dostal pár hitov, ale to bolo bežné v zápale hry. Niekto ma zozadu fauloval. Rozbil som koleno a narazil hlavou o podlahu. Nesťažoval som sa. Veď aj ja som uštedril pár pekných hitov. Mame som nič nevravel, lebo nebolo ani o čom vravieť, ale všimla si hrču na hlave a neskôr aj rozbité koleno. Začala sa vypytovať: "Čo sa ti stalo?! Vyzeráš ako zbitý pes!" ja som na to zasušil len: "Ale nič mama, spadol som na telesnej, to je všetko." Pozrela sa na mňa tým svojím prísnym pedagogickým pohľadom a povedala: "Ty mi určite niečo zatajuješ! Povedz pravdu, bijú ťa v škole?" "Nie mama, už som ti povedal že som spadol v škole." Toto sa opakovalo asi dve hodiny až kým ju to neprestalo baviť.
Na druhý deň som si opäť vykračoval do školy za slnečného svitu. Ďalší bežný deň, možno o niečo ťažší ako včera. Mali sme aj prírodopis a ten som z duše neznášal. Alebo skôr učiteľku čo ho učila. Ostatné hodiny prešli rýchlo až prišla hodina prírodopisu. Tesne pred ňou sme sa dozvedeli, že v škole nie je tá zakomplexovaná krava čo nás učí. Zastupovať prišiel jeden tip. Rozprával vtipy, hrali sme karty a bavili sme sa. Ale...
Z ničoho nič nadletela do triedy moja super mama. Nemal som tušenie že príde kvôli tej hlúposti zo včera. Keby som to vedel tak sa radšej spláchnem do záchodu ako by som mal počúvať ten kabaret, ktorý si pripravila moja mať. Nazlostene buchla z dverami a začala vrieskať: "Vy idioti! Vy mi bijete Maroška?! Veď on vám nič nespravil! Maroško je dobrý chlapec!..." a takýto monológ viedla sama zo sebou asi päť minút. Od hanby som nevedel čo mám robiť. Len som sklonil hlavu a čakal kým to skončí. Bola to šou, na ktorej sa nesmiali len všetci spolužiaci, ale aj učiteľ. Po jej vystúpení treskla z dverami a na pár sekúnd bolo hrobové ticho. Po chvíli učiteľ zasušil: "Tak žiaci, Maroško to nemá ľahké." Od toho incidentu som sa celou základkou ťahal z prezývkami typu "Mamkin Maroško" alebo "Maminkin maznáčik" a naozaj som to nemal ľahké...
PRIHLÁS SA