Pred rokom by mi nenapadlo, že sa do niečoho takého pustím. Myslím si, že ani teraz nie som tak dobrý aby som to dal zo seba neaký silný bestseller, no vyskúšam to. Najprv som to tu nechcel hádzať, ale hodím to len tak zo srandy, aj tak to už čítala polka sectoru, tak dúfam, že to natchne aj Vás ostatných. Prajem príjemné čítanie a vopred sa ospravedlňujem za gramatické chyby, lebo to nie je ešte v celku dokončené. Tu je časť prvej kapitoly.
Vegas, baby!
Všetko sa to začalo tam. U.S.A. – krajina obmedzencov, ale neobmedzených možností, veľkých miest, masy ľudí, metra, drobných zlodejíčkov a špiny za košami. V jednom takom metre sa práve vyvážam, držiac si vrecko s peňaženkou. Atmosféra sa dá krájať, ešte viac po tom, čo si tu niekto uvoľnil ventil. Telo na telo, koža na koži, som sa tlačil so zberbou, ktorá mukluje vo fabrikách dvanásť hodín denne, šesť dní v týždni a aj napriek tomu sa nemôžu zmôcť na viac ako pojebanú hromadnú dopravu, ale veď tak to chodí, niektorí sú hore, iní zasa dole, myslím v metre, ach-jáj sladký kapitalizmus. Ťažké to začiatky pokrového nadšenca – poloamatéra vo vačku s pár stovkami, možno tisíckou, v džungli s názvom New York. Som spoko, že v tomto bengále nie som sám. Ešteže tu mám Boha, ktorý sa volá Kamil. Je to phán, vybavil všetky potrebné veci na to, aby som sa tu mohol tlačiť, fetovať ten smrad a začať nový život, krajší život. Povedal, že z terminálu mám vyjsť hlavným vchodom, doprava a rovno až kým neuvidím metro a vystúpiť na Wassaic – poslednej zastávke. Kamil má s fotrom bazár na okraji mesta – kupujú ojazdené autá a prepravujú ich na Slovensko. Dobrý biznis, vraj jedno predajú za raz toľko ako tunák – ale ešte papierovačky a prevoz, na takýto druh podnikania bez kontaktov neuvažujte. Dohodol som sa s Kamilom, že im trocha helfnem s rodinným podnikom a privyrobím si na svoje sny, je ich veľa. Metro sa pomaly začalo vyprázdňovať a ja som si konečne mohol sadnúť. Nebola to prvá trieda, ale vždy lepšie ako z drôtom do oka. –Dear passenegers, ,this is last station, sublimate please!- Chvalabohu, už som si myslel, že tú vetu ten pekelný stroj nikdy nepovie. Pri východe som zbadal Kamila, s tým istým štýlom ako pred pár rokmi – čierne brýle, žuvačka, ktorú prežúval ako krava a kosodlžníkový pletený svetrík, taký ako nosia miliardáry na golf.
„Nazdars Kamil!“ Vybehol na mňa s tým svojim úsmevom za milión.
„Sevas Maroš, aká bola cesta?“ Dali sme si päť, náš špeciálny pozdrav tak ako to robia černosi, niekde tam v Bronxe, len o niečo vylepšený a rozprávali sme sa o ceste, vlastne ani nebolo o čom, preňho to bola rutina ako keď pijem pivo. Nasadli sme do Fordu a šli na bazár, kde s otcom bývali. No nie je to žiadna šopa, ale ani prepych, taký zlatý stred. Skromná buržoázia na periférii New Yorku.
„Vidím, že sa darí víborne.. Na také auto by si podstivou prácou u nás nezarobil.“ Prešiel som rukou po karosérii ako keby som ho hladil, páčilo sa mi, hlavne interier – biela koža, vyhrievané sedadlá, basy a všetky tie srandy okolo toho. Luxus. Kamil sa usmial.
„No jo, to vieš..“ pridal hlas – hralo techno, to veľmi nemusím a dodal, „Ak sa ti páči, môžem ti ho požičiať, aj tak ich mením ako ponožky. Raz Porshe Cabriolet, teraz toto, ale už ma neako nebaví, našiel som na nete nové, krajšie, lepšie. Ferrari, starší ročník – štýl.“
„Dík, ale ja sa tu dlho nezdržím, vieš, že neobsedím dlho na jednom mieste...“
„No jo, minule som čítal na tvojom blogu člákok s tým zoznamom vecí, ktoré chceš stihnúť. No na jeden život je toho nejak moc, nemyslíš?“ Šlápol na plyn ako keby mi išiel niečo dokazovať, ale aj to mám v tom zozname – ísť raz v živote viac ako 300 kilákov za hodinu, aj keď to teraz bola polovica z toho, dosť som si to užíval.
„Život je príliš krátky aby som si ho zabil obmedzeniami a pravidlami. Asi som ešte stále ten puberťák - rebel čo nadáva na všetko okolo seba a pritom sám nevie ako to zmeniť, ale ak sa mi podarí splniť aspoň polovicu zoznamu, budem vedieť, že som žil, nie živoril.“
„Pekne povedané, vždy som žral tie tvoje morbídno-intelektuálne reči, no nevedel som, že to berieš až tak vážne. Ja nie som ten typ, radšej ostanem v rodinnom biznise, založím si rodinu a v pokoji tu dožijem.“ Hudba hrala naplno, plyn bol tiež naplno a cítil som sa čudne, tak dôležito. Došli sme na miesto a vyložil som kufre. Kufre? Ja žiadne kufre nemám, rád chodím všade len tak naľahko.
Kamila vychovávala tvrdá chlapská ruka, mama odišla ešte keď žili na Slovensku, to mal asi dva roky. Povedala, že si našla prácu v Rakúsku ako operka. Odvtedy sa už neukázala. Otec si cez súkromného detektíva zistil, že žije vo Viedni s iným. To prostredie, dom a spomienky ho tak ubíjali, že sa museli po pár rokoch odsťahovať niekam ďaleko. Asi ju stále miluje, lebo po nej nemal inú. Videl som zopár jej fotiek za mlada, bola fakt diva. S Kamilom sme boli najlepší kamoši, sedeli v poslednej lavici a robili tie najväčšie zverstvá a trable učiteľom. Bol to správny chalan a aj po oddelení, ktoré niesol dosť trpko, sme stále ostali v kontakte. Pamätám si – leto 2007, krásne momenty, ktoré ostanú večné. Vtedy som si uvedomil to čaro, čaro dovolenky, nemyslím takej tej klasickej slovenskej na Domaši či Šírave s dvanástkou v ruke a paštékou, ale typu: čo sa stalo vo Vegas ostane vo Vegas. Iný vzduch, prostredie, ľudia. Najviac sa mi páči tá ich mentalita, žijú svoj americký sen aj keď naň nemajú – berú hypotéky, ktoré splácajú ďalšími a tie zasa novými. Žijú šťastne až do smrti, pritom ich všeobecný rozhľad nesiaha ďalej ako pred oceán, nezaťažujú si hlavu „hlúposťami“, ak niečo potrebujú, tak si to hneď vygúglia na webe a majú svätý pokoj, ale stále sú to obyčajní ľudia, ktorí klamú, závidia, ohovárajú, milujú, podvádzajú a potom ľutujú.
Zvítal som sa s otcom a potom to bola taká klasika pri grile. Vôňa klobásy, pivo, západ slnka a hefty o športe, počasí, minulosti a budúcnosti. Kamil ma v aute varoval, že mu ju nemám spomínať, lebo reaguje veľmi nečakane. Raz sa mu hrnú slzy do čela a chcel by sa zabiť, inokedy dostene záchvat hnevu a chcel by zabiť celý svet. Chodí k psychiatrovy, ale mne príde celkom normálny, len možno trocha nesvoj. Pre ženu, ktorá mu urobila také trable by sa nemal tak trestať. Chcel som sa s ním o tom porozprávať, ale radšej som dal na Kamilovú radu a dusil to ďalej v sebe. Prvý deň na novom kontinente zakončujem chillom - pozorovaním hviezd, chlastaním piva a konverzovaním so svojím najlepším kamošom. Samozrejme sa fyzicky aj psychycky regenerujem na zajtrajšok – prvý deň v novej práci a sviatok všetkých alkoholikov - pijatok.
Do čarovného rána ma neprebudilo kikiríkanie kohúta, ako som bol zvyknutý u nás doma, potom by stratilo slovíčko čarovné všetkú váhu sveta. Vo vzduchu bolo cítiť sladký pocit slobody a muffinov, ktoré rozvoniavali po celom dome. Cítil som sa víťazne, ale aj ako lúzer. Bol som rád, že som sa dostal zo Slovenska, lebo tam nebol život pre mňa. Bol som na výsmech, pretože nežil ich návodom na život, ale išiel za svojími túžbami a snami. No na druhej strane som v živote nič poriadne nedokázal. Bývam tunák u Kamila a cením si to, že ma prijal, ale serie ma fakt, že som opäť na niekom odkázaný a stratim všetku voľnosť, tým že budem skákať jak niekto pýska. Kamil mi včera sľúbil na večer prekvapenie, tie nemám rád, lebo väčšinou u mňa končia totálnym fiaskom.
„Dnes ideme s Kamilom vybaviť neaké tie kšefty, potrebujeme dokončiť várku a poslať to posledného na loď. Ty to tu daj trocha do pucu, aby to vizeralo jak oči, sem-tam skontroluj fax a mail, ak bude zvoniť telefón zapíš objednávku – tam do tej knihy.“ S dôverou v očiach mi podal kľúče a dodal: „Hej a o desiatej príde Sanchez, náš mechanik, vie o tebe, ale dávaj naňho pozor – má lepkavé prsty a niekedy príde nacenganý.“
„Jasné šéfe!“ z hrdosťou a úsmevom som prevzal kľúče od bazáru a zamával Kamilovi na pozdrav. Sedel vo Forde a čakal fotra. Ten sa otočil na opetku a odcválali kade-ľahšie. Sadol som si na koženú stoličku v pracovni, vyložil som nohy na plafón a čakal kým niekto nezavolá, práca ešte nikdy neušla a počká aj dnes. Vytiahol som si svoj zoznam, ktorý niesol názov: -99 vecí, ktoré musím zažiť pred smrťou- Čítal som ho asi milionkrát a premýšľal nad ním, pridával a mazal veci, ale kostra bola v podstate tá istá.
Jedenásť a po Sanchézovy ani stopy. Už som začal mať oňho strachy, ale odrazu som pred sebou videl malého liliputána s fľašou whiskey v ruke.
„Hola, amigo! Ty si hinten.. onen? Nový sef, ci?“
„Jasan. Ty budeš isto Sanchez.“ Musel som sa tváriť prísne, ale nemohol som sa ubrániť smiechu, aspoň cez zuby. Hľadel som na zlomeného škôlkára, so psychtom ožrana, šušľavou akože angličtinou a fľašou škótskej v ruke.
„Pre vas Pablito, amigo! Sefe sorac ze meskam, ale mal som povinnosti.“ a s láskou sa pozrel na fľašu, bola v nej ešte asi polovica. „Nedáte si sefe?“ a hodil na mňa grimasu – jedno oko mu utekalo, v druhom dostal tyk a s úsmevom za štvrťcent – vylomenými troma zubami. To už som vážne nevydržal a chytil ma záchvat smiechu. Pablito nechápal.
„Pablo, nakoľko si prišiel neskoro a ešte k tomu opitý mal by som ti teraz dávať kázanie o pracovnej morálke, ale to by bolo asi zbytočné, lebo také slovo isto nemáš v slovnej zásobe. Tak daj sem tu fľašu, inak ma z teba jebne.“ Dal som si glg a poslal som tú stratenú existenciu na gauč vyspať opicu. Je mi z neho na grcku aj na smiech, v takých situáciách beriem veci športovo, mám sa asi príliš rád na to aby som si zdvýhal tlak. Vyvetral som ten smrad, sadol si a dal si ešte za hlt z toho dunihlavu. Čekol som maily a fax a nič. Telefon taktiež nemí. Je to dobrá práca, pomyslel som si, ale už som tak ubitý nudou, až umieram. No ale mal by som asi do niečoho pychnúť, inak bude zloba, alebo sa ešte raz natiahnem?
Odrazu mi do kanclu ako veľká voda vletel Pablito celý vyklepaný a začal kryčať na celý svet: „SU TU! KURVA SU TU!!“
„Boha! Čo sa deje?? Kto je tu?!“ nechpavavo som naňho čumel a veľmi sa mi to celé nezdalo.
„SEFE ONI, ONI!! VY MA SKRYT TERAZ HNED PROSIM!“ a hodil sa sfleku do skine akoby čakal na samého Jacka Rozparovača. Prúser boli cítiť na sto honov. Zazvonil telefón, natiahol som sa za ním a v tej rýchlosti vleteli dnu dve gorily – na čele mali napísané že sú vymáhači alebo niečo v tom smere podnikateľkej činnosti a už som vedel, že som v piči ako hadi v tatrách. Telefón zvoní, skriňa sa trasie a zlý chlapci na prahu dverí.
„Zdravím.“ Na moje prekvapenie sa pozdravil jeden z nich slušne. BUM! Sanchez vypadol zo skrini a tí chlapy netušili čo sa deje. Na päť sekúnd nastalo trápne ticho. Nechápavo sa na seba pozreli a duchaprítomny Pablito si pred nimi kľakol na kolená a prosil, prosil o odpustenie.
„Mám ženu a tri deti, nezabíjajte ma! Nezabíjajte ma prosím! Ja to splatím do posledného pesos, len mi dajte neaký nový termín, pokorne prosím pane!“ Zložil si ruky a hľadel na nich zo zeme na znak pokory. Tí dvaja sa na seba pozreli opäť, tentokrát už asi nechápali totálne ničomu, ja som tú trápnu scénku pozoroval zo zeme. Jeden z nich otvoril dvere, pozrel sa na štítok, asi aby sa ujsitil, že nie je na psychiatrii. Druhý sa pozrel na mňa. Celé som si to kameroval na mobil, taká momentka by mala na youtube celkom slušný uspech, pomyslel som si. Pablitovy už pomaličky začalo dochádzať, že to asi nebudú tí, za ktorých ich on pokladal.
„My si len chceme prenajať auto.“ Sanchez si dal facku. Oni sa začali rehotať jak malí a ja som vstal a so vstýčeným ukazovákom nahor som dal znamenie nech počkajú a zdvihol som ten otravný telefón.
„Prosím, tu autobazár Otec a Syn, čo si želáte.“ Mimochodom, neaký kterén nechal predvolený reproduktor.
„Nazdar Maroš, to som ja Kamil. Chcem ti len povedať, že prídu otcovi známy z Nového Zélandu a budú chcieť káru, tak im daj tú ružovú na konci, kľúče nájdeš v stole, tiež ružové. Hej a ešte niečo, sú tak trocha teplí tak si daj pozor nech ťa nestiahnú do trojky.“ Zavtipkoval a položil. Teraz to už bol maximálny trapas, ktorý som kedy zažil. No možno až do čias kedy som ako fagan začínal s miništrovaním. Pri odchode sa mi zaplietla noha o sukňu a hodil som papuľu v strede kostola. Oni sa smiali ešte viac ako predtým a ja s Pablitom sme sa pridali tiež. Po dvojminútovom záchvate sa to všetko ukľudnilo a jeden z nich povedal.
„Prišli sme na svadobnú cestu a...“ V živote som sa tak dobre nezasmial. Jednému som hodil kľúče, druhý sa podpísal do knihy a dal zálohu. Pri odchode sa ešte rehotali a jeden z nich niečo zasušil, tak cez pol huby, že ho ani nebolo rozumieť a pobrali sa kade-ľahšie s vlastným bohom. Sadli sme si s Pablitom na gauč, smiali sa, dopili zvyšok z fľaše a to bol môj prvý deň v práci. Cítil som sa dobre. Možno by si niekto povedal, že som len lenivý jebo, ale ja som vedel, že som dnes toho urobil viac než sa zdalo an prvý pohľad. Pablito sa mi posťažoval, že je asi závislý na hazarde a na automatoch prehral majland, nemal to ako splatiť, tak jediné „rozumné“ východisko videl v pôžičke od mafiánov. Bolo počuť Fort a tak sme sa vzali a šli otrokárčiť.
PRIHLÁS SA