Ak raz ovládnem svet, tak zruším nemčinu. Desný jazyk, z členami a skoňovaním, veď to asi všetci dobre poznáte. Jediný predmet, na ktorom naberá na sile prirovnanie - ten moment trval celú večnosť. A jednu večnosť sa mi stalo toto...

 

Bežná hodina neminy, s bežným cvičením - usporiadať chronologicky obrázky, na ktorých bola - torta, cumeľ, knihy, lavička v parku, pracovňa, atď. Nemecky toho veľa nenahovorím, ale došlo mi, že je to akási púť človeka životom. Na prvý pohľad ma to neako extra nezaujalo, až časom mi to začalo vŕtať v hlave. 

 

Čo ak nechcem žiť návodom pre život. Drieť na sebe v škole, aby som nakoniec zistil, že robím to čo nechcem. Vstávať skoro ráno do roboty a počúvať buzerovanie otravného šéfa. Oženiť sa a založiť si rodinu so ženou, s ktorou po čase zistím, že vlastne nemám nič spoločné. Rozviesť sa a paltiť alimenty na deti, ktoré ma znenávideli, pretože som pako. Alebo to nejak udržať a dožiť so ženou, s ktorou som len preto aby ma niekto dochoval k smrti. Byť ďalšou bábkou v systéme, ktorý nefunguje. Géčkový pornofilm s názvom Kapitalizmus, kde má sloboda obmedzené mantinely a právo si získaš peniazmi. Vo svete pôžičiek a dlhov, kde zarábaš do vrecák bankárom. Tam kde sú dve spoločenské vrstvy a medzi nimi obrovská priepasť.

 

Možno si myslíte, že som len pesimista a rojko, ktorý sa bojí budúcnosti. Že týmto článkom aj tak nič nezmením? Píšem to pre seba, nenútim ťa čítať. Naozaj je tento návod na život kľúčom ku trvalému šťastiu, alebo je to len bordel, z ktorého vyjdeš, si na päť minút ukojený a potom príde kturá realita. Rok 2012, nevnímam ako prelomový, ale ako neakú symboliku, že koniec môže prísť, lebo svet ide po tenkom ľade a je to vlastne jedno či to bude o rok alebo o desať. Tento systém je hra a v banku je všetko naše životy aj budúcnosť našej zeme, zabalené v pozlátku, ktoré sa volá peniaze. 

 

Viem, že to vravím do vetra, úplne zbytočne, ale každý by mal začať od seba, ak chceme pocítiť zmenu. K čomu? Myslím, že všetko je lepšie ako táto fraška - recesia - pád ekonomiky - protesty - vojny. Niesom žiaden ekonóm, len človek, ktorý vníma veci okolo seba hlbšie a zamýšľa sa nad tým, nie len povrchne ako spoločnosť: dajak bolo - dajak bude... starám sa do seba, veď to sa mňa netýka. Je hazard garantovať miliardy do projektu, ktorý možno ani nebude fungovať a na ktorom pracujú tý istý ľudia čo spôsobili krach (áno euroval). Len sami rozhodneme či je to začiatok konca, alebo koniec začiatku konca. Pravda o tom, že tu nebojujem s veternímy mlynmi sa stotožnila skrz milióny protestujúcich proti tomuto systému, po celom svete. Preto to Musím říct v tejto sérii. 

 

P.S.: Robím to aj z istej rebélie, ťažím zo situácie, ktorá tu panuje. Podľa mňa je to určite lepšie ako desať zombie poviedok ;) Niečo nové, uvidime či Vás to zaujme alebo nie. 

Prístupov 3200

Kvalita článku